“Mlčať, je zlato” je natoľko známe, že sa mnohí ani nezamýšľajú nad jeho skutočným posolstvom.

Na jednej strane sa mlčanie prirovnáva k zlatu, na strane druhej sú mnohí presvedčení, že tichí ľudia v podstate nemajú vlastný názor, nie sú priebojní a to zlatom rozhodne neoceňujeme. Toto by nás mohlo v skutočnom porozumení komunikácie zaviesť do slepej uličky.

Hovoriť, či mlčať? Čo si teda máme vybrať?

Mám kamaráta, ktorý vždy povie – „Radšej viac komunikácie, ako menej.“ Tak ako to je?

Ktorá cesta je správna?

• Poznáte ľudí, ktorí toľko rozprávajú, že ich druhí už ani nepočúvajú? Prípadne sú dokonca považovaní za otravných? Toto zlato neprináša.
• Poznáte naopak ľudí, z ktorých musíte všetko doslova páčiť? Sú ako chodiace figuríny z výkladu, nič nevysielajú, mate pocit, že ani nič neprijímajú, len prosto sú. Ani toto neprináša zlato.
• A poznáte ľudí, ktorí presne vedia, kedy a koľko toho povedať, kedy mlčať a kedy komunikáciu zastaviť? Ako sa cítite s nimi? Neocenili by ste ich zlatom?

Komunikácia prebieha vždy medzi dvomi ľuďmi. Dokonca aj keď prednášateľ rozpráva k väčšej skupine, stále sa pozrie len do jedného páru očí. Nie sú to vždy tie isté, ale je to jedna osoba. Vyberie si z množstva jedného človeka, potom znova jedného a znova len jedného.

1. Pri komunikácii jej veľmi dôležité vnímať, že na druhej strane niekto JE!
2. V komunikácii by malo dochádzať k výmene. Slovo „výmena“ v sebe zahŕňa určité striedanie.
3. Skutočná komunikácia by mala mať obojstranný tok, či prúd myšlienok, informácií, úvah, častíc, predmetov… medzi komunikujúcimi.
4. Ak jedna strana mlčí a nedochádza k výmene, ide len o jednosmerný prúd. Nejde v skutočnosti o komunikáciu. Ide o rozprávanie.
5. Tak, ako každá činnosť v živote, aj komunikácia by mala viesť ku konkrétnemu výsledku.

Tichý, málo komunikatívny človek neraz pôsobí záhadne a druhú stranu to núti domýšľať si, na čo asi myslí, aké má postoje či pocity. Ostatní si o ňom urobia vlastný záver a na ňom stavajú komunikáciu, ktorá málokedy vedie k porozumeniu. Toto nefunguje.

Tichý človek robí taký malý obchod. Vymieňa svoje slová za záhady. Jeho nekomunikácia spôsobí takzvané komunikačné vákuum a je opradený domnienkami okolia.

Ak je niekde informačné vákuum, tak si ho predsa vždy zaplníme, nie? Či už vlastnými úvahami a informáciami, alebo úvahami a informáciami od druhých. Mimochodom z toho najčastejšie vznikajú nedorozumenia, ohovárania a hádky. V tichom človeku potom vzniká pocit, že mu vlastne nikto nerozumie, prípadne, že ho ľudia nechápu.

Mlčať je zlato iba vtedy, ak bola komunikácia skutočná, bola obojstranná a potrebujeme, aby sa na záver vyjadril náš, či už obchodný, alebo osobný partner. Zamknite ústa na kľúč a nechajte ho hovoriť. Možno to prinesie „zlato“ do vášho obchodu alebo vzťahu.

Jedna zo zákonitostí komunikácie je, že komunikácia má výsledky len vtedy, ak je skutočne vyvážená!

Zdraví vás, Erika